Denník nádejnej prvovoličky

Musím sa vám k tomu priznať. Normálne ma hryzie svedomie, že toto o mne internet nevie. Som slniečkárka. Určite ste o nás počuli, že sme nebezpeční pre Slovensko a najmä našu kultúru. Začnime definíciou, i keď možno nie veľmi presnou (skopírované). Je to vlastne taká odpoveď pre tých, ktorí toto slovo používajú, aby nás urazili.

“Nikto nevie, kto ho vymyslel, prečo a čo má spoločné s tou hviezdou, okolo ktorej sa krúti naša planéta, no stretávame sa s ním na internetoch častejšie, než v Nákupných maniačkách so slovom „aufit“. Kto konkrétne je slniečkár s istotou nevieme, no môžeme odvodiť, že je to každý, kto by utečencov / buzerantov / moslimov / ateistov / židov / liberálov / konzervatívcov / humanistov / intelektuálov z fleku neutopil / nerozštvrtil / nezapálil / neodstrelil pri múre / neodstrelil od chrbta / nerozleptal v kyseline / nesplynoval / neumlátil lopatou na sneh, atď.“  

A prečo ma teda napadlo sa vám vyznať práve teraz? Pretože je to už asi oficiálne. Minulý týždeň som sa zúčastnila na Dúhovom Pride v Bratislave, a to je asi tá najslniečkárskejšia akcia, ktorej sa môžete zúčastniť na Slovensku. Nešla som tam preto, že by som patrila do LGBTI komunity, ale preto, že som chcela vyjadriť svoj postoj nie len v otázke ľudských práv, ale aj v otázke života. Ži a nechaj žiť, poznáte?

Tento rok som sa vďaka náhode zúčastnila na olympiáde ľudských práv a začala som sa tejto téme venovať. Otvorili sa mi oči. Bohužiaľ, to čo teraz vidím nie je nič, z čoho by som mala radosť. Práve naopak, vidím krajinu v ktorej žijem ako konzervatívnu. Spoločnosť je nasiaknutá bezdôvodnou  nenávisťou, rasizmom, diskrimináciou, homofóbiou, islamofóbiou atď. Skrátka Slováci nie sú národom, akým sa tak radi nazývame – dobrosrdečný, pohostinný, solidárny. Sme národ strachopudov, ktorý odmieta čokoľvek iné. Ale iné neznamená vždy zlé a nebezpečné. Avšak keď vás v tejto domnienke podporujú média aj politici, ťažko sa od toho odpútate.

A tak som si sľúbila, že keď budem môcť, budem vyjadrovať svoju otvorenosť a názor, že na Slovensku nie je človek ako človek, a rovnoprávnosť zaručená Ústavou či ‘miliónom‘ dokumentov, ktoré sme ako krajina na pôde rôznych organizácií podpísali a zaviazali sa prijať, tu akosi nefunguje. A aj napriek tomu, že premiér chce sledovať všetkých moslimov pre podozrenie z terorizmu, homosexuáli sú pre svoje rozhodnutie žiť v láske napádaní a transgender ľudia zo zákona posielaní na kastráciu, čo je mimochodom v zahraničí považované za mučenie a slušní Rómovia bez šance na dobrú robotu, napriek tomu všetkému nás presviedčajú, že sme modernou krajinou. Ja už tejto rozprávke neverím. Najhoršie je to, že nevidím východisko.

Boli sme na Hviezdoslavovom námestí s kamarátkou. Zabávali sme sa. Bola tam skvelá atmosféra, ľudia na vás nezazerali pre to ako vyzeráte, kým ste. A potom sme išli vlakom domov s odznačikmi s dúhovými farbami a ľudia nás doslova prebodávali pohľadmi, niektorí dokonca k nám do kupé ani nevliezli. No, ja by som povedala, že to je ich problém.

Čo je problémom našej spoločnosti je, že sme stagnujeme. Nedokážeme ani rešpektovať jeden druhého, pochopiť princíp demokracie a otvoriť svoju myseľ. A tak žijeme v štáte, kde je morálne tolerované hádzať po žene v burke s dieťaťom dlažobnú kocku, ale pochod cez mesto, v ktorom ľudia tancujú a vejú dúhové vlajky je morálne skazený a úchylný. Ešte raz si prosím prečítajte tú poslednú vetu a zamyslite sa, ak teda chcete. Akou krajinou vlastne sme? Resp. akou krajinou chceme byť?