Denník nádejnej prvovoličky

Po mojom prvom uverejnenom článku sa na mňa v diskusii zosypala vlna kritiky, pretože som vraj hlúpa slniečkárska naivka a bože ochraňuj Slovensko, ak ľudia ako ja budú môcť voliť. Nečakala som vlnu pochopenia, ale trochu ma to zarmútilo. No povedala som si, že nevadí, mám právo na svoj názor.

Rovnako ako máte na názor právo vy, tak aj ja. Len preto, že som mladá a v mnohých veciach ešte ,samozrejme, nemám taký rozhľad, to neznamená, že názor mať nemôžem. Nebudem ticho, len preto, že si niekto o mne myslí svoje. Mám práve naopak pocit, že by moja generácia mala formovať svoje názory, zaujímať sa o dianie okolo seba a na základe toho niečo robiť, aby sa veci zmenili. Možno potom nebudú musieť odchádzať do Británie či Nemecka. Momentálne nechávame za seba do značnej miery rozhodovať naše babky, ktoré už pomaly zabudli na všetko zlé z minulosti a majú len krásne spomienky na ‚rovnoprávny‘ socializmus a ‚mečiarovske zlaté‘ časy. Zároveň ale nemám pocit, že by sa ktokoľvek z nás chcel do toho obdobia vrátiť. Sme rozmaznaní, to uznávam. Na získanie nejakej informácie nám stačia tri kliknutia, no napriek tomu o to  mnoho mladých nejaví záujem a radšej niekde chytajú pokémonov. A pritom sú to oni, ktorí by mohli svojím úsilím a hlasom v tejto krajine veci meniť tak, ako by ich chceli mať.  Takže áno, uznávam, že môj pohľad na svet je možno o niečo naivnejší a optimistickejší než ľudí, ktorí makajú posledných 20 rokov 12 hodín niekde za pásom za 600€ mesačne. A áno, možno sa mýlim, ale to je predsa ľudské.  Myslím si, že ak aj teraz taký ten svet (aký chcem) nie je,  tak to neznamená, že by nemohol byť.

Veľa ľudí mi to hovorí, že sa do toho nevyznám a nemám sa starieť. Ale aj tí čo sa nestarajú majú svoj hlas, a potom idú voliť niekoho, o kom nič nevedia. Niekoho, kto je podľa nich cool, lebo vybagruje nelegálnu osadu. Ale neviem, či je to správny predpoklad na to, stať sa poslancom národnej rady, nedajbože niečím viac. Po voľbách sa veľa hovorilo o účasti mladých a o tom, prečo išli voliť ‚neonacistu‘ Kotlebu (alebo si ho nazvite  ako chcete). Na vine sú vraj rodičia aj škola. Čomu sa potom akože títo ľudia čudujú, keď vám rodičia kážu aby ste sa nestarali, lebo sa do týchto vecí nevyznáte a v škole témy, ktoré súvisia s totalitnými režimami na Slovensku spomínajú v krátkosti. Namiesto toho, aby nám rozprávali, že  ako veci v minulosti reálne fungovali, na úkor koho prosperoval prvý slovenský štát, ako skutočne ‚prosperovala‘ socialistická ČSR  a  prečo sú ľudia radšej ticho aj keď sa deje niečo, čo nie je správne, učia nás o Štúrovi a jeho nepodarenej snahe o zisk autonómie v každom ročníku už od základnej.

Nečudujte sa potom, že mnohí z našej generácie nemajú ani páru o tom, čo sa deje. To že ich k tomu nikto nevedie je tiež časť problému. Ale ja som k tomu bola vedená a chcem vyjadriť svoj názor. Tak ako ho môže mať Fico, Sulík, Kotleba, Kollár na migrantov negatívny, tak ja môžem povedať, že v tom taký problém nevidím (najmä nie pre Slovensko). Problém, ktorý si myslím, že v našej spoločnosti stále máme je, že sme zvyknutí byť radšej mlčať, zo strachu alebo lenivosti, to neviem. No momentálne vďakabohu žijeme v štátnom zriadení, kde ten názor (aj keď si mnohí dneska pojmy názor a fakt mýlia) môžeme mať a vyjadriť ho verejne, keď sa nám nepáči Kaliňák na poste ministra vnútra, Kiska ako prezident, kvóty ako riešenie migračnej krízy. Ja vám sa vás nesnažím presvedčiť, že mám pravdu, lebo koniec-koncov, všetci máme svoju pravdu.

Hlavne  nebuďme ticho.